Ako vznikal vynikajúci televízny seriál Tajné životy?
Možno aj vy patríte k tým, ktorí netrpezlivo čakajú na nedeľu večer, aby si pozreli príbehy hlavných hrdinov tohto vynikajúceho televízneho seriálu. Ja osobne ho považujem za jeden z najlepších v novodobej histórii RTVS. Niečo ako Nemocnica na okraji mesta. Sleduje súčasne osudy viacerých postáv a každá je veľmi zaujímavá, dobre a reálne spracovaná. Vždy mi je ľúto, keď sa epizóda skončí. V Tajných životoch sa nestretnete s tým, že niektorá postava sa v ďalšom diely zmení o 180 stupňov, že sa napríklad zo zloducha stane čestný človek a naopak. Je to tak v mnohých seriáloch, ale tie sa asi robia horúcou ihlou. Tajné životy sú zo života o živote a majú svoju stálu líniu. Hlavným predpokladom úspešného seriálu je dobrý scenár. Preto sme oslovili jednu zo scenáristiek Bibu Bohinskú.
Ako si vy vlastne začínali:
Vyštudovala som VŠMU, filmovú scenáristiku a dramaturgiu a venujem sa písaniu scenárov a kníh už takmer 20 rokov. Okrem scenáristiky študujem psychologickú metódú s názvom Individuálna Systemika (www.individualsystemics.com) a aktívne pracujem s klientmi, ktorí majú záujem spoznať vnútorných obyvateľov svojej duše. Čoskoro vyjde prvá časť knihy Tajné životy, ktorá je obohatená práve o poznatky z tejto metódy, ktorú sa učím priamo od jej zakladateľov Artha a Veety Wittemanovcov. Rozhodla som sa preto aj kvôli tomu, že sa veľa zaujímavých vecí, vzťahov a tém, ktoré sme spolu s kolegyňami Naďou Clontz a Soňou Čermákovou Uličnou vymysleli, do výslednej verzie seriálu nedostalo, tak som využila ponuku z vydavateľstva Ikar, aby som napísala svoju vlastnú verziu Tajných životov. A musím povedať, že som tak urobila s veľkou radosťou, pretože som v oboch sezónach tvorila hlavne dejové linky, storyliny a na písanie dialógov som už nemala čas a väčšinou ich písali moje kolegyne, tak som si to naozaj užila.
Ako ste sa dostali k napísaniu scenára Tajné životy?
Námet písať o azylovom dome má v hlave asi každý scenáristka, pretože je to spoločensky aj psychologicky zaujímavý námet, je tam priestor na vytvorenie hlbokých charakterov a problémy si nemusíte vymýšľať, pretože tí ľudia v nich žijú. Ale ak to chcete urobiť pocitvo, tak zistíte, že príprava je zdĺhavá a náročná a určite sa mnohí pri zbieraní materiálu tej myšlienky vzdali. My s Naďou Clontz sme sa do toho vrhli naplno a ja som sa do azylového domu Brána do života, s ktorým sme intenzívne spolupracovali skoro nasťahovala, aby som nasala atmosféru a zistila ako to tam funguje. Nakoniec som to samozrejme neurobila, pretože som nechcela parazitovať na reálnych problémoch reálnych ľudí. My sme sa rozhodli, že náš príbeh pojmeme z pohľadu riaditeľky azylového domu – čo sa stane, keď zistí, že nielenže nemôže zachrániť každú týranú ženu, ale že sa jej pred očami rozpadá rodina a jej vlastné deti majú problémy.
Prečo ste si vybrali práve takúto náročnú tému?
Pretože sme cítili potrebu začať hovoriť o tejto tabuizovanej téme a popritom sme otvorili aj iné témy ako je šikana v škole, anorexia, ženský alkoholizmus, homosexualita, a mnohé iné, ktoré boli tiež rovnako dôležité. A sme rady, že sa nám podarilo otvoriť tieto témy. Stáva sa mi, že v rozhlasových reláciách mi do vysielania volajú ženy a aj muži, že sa na seriál nielen dívajú, ale že konečne sa niektorí z nich odvážili otvorene o svojom probléme hovoriť a dokonca jedna žena na základe práve Tajných životov vyhľadala najbližší azylový dom, aby tam našla bezpečie a ďakovala mi, že sme jej k tomu pomohli. A o to nám išlo – seriál nedokáže pomôcť týraným obetiam, ale môže ukázať, že ak sa rozhodnú vyjsť z bludného kruhu násilia, tak existujú inštitúcie a odborníci, ktorí im s tým pomôžu. Ale ten impulz musí výjsť od nich, inak to proste nejde.
Inšpirovali vás nejaké prípady z okolia, či vám niekto o nich rozprával?
Tak ako som povedala vyššie, nechceli sme využívať osobné príbehy týraných osôb, pretože nám to neprišlo fér, ale stretávali sme sa s poradcami, sociálnymi pracovníkmi, psychológmi, počúvali sme príbehy z ich praxe a z týchto príbehov sme „vyskladali“ naše postavy.
Ako dlho ste pracovali na scenári?
Na scenári sa pracuje ľahko a dá sa napísať aj za pomerne krátky čas, ale aby sa tak stalo, musíte mať kvalitný zber materiálu, dokonale poznať postavy, ich prehistóriu, problémy, charakter, musíte pripraviť podrobné storyliny, na základe ktorých sa píšu samotné dialógy, musíte poznať prostredie a všetko okolo a potom je napísanie scenárov skutočne lahôdka. Čerešnička na torte. Ale bez tej celej prípravy by to nešlo, alebo možno išlo, ale výsledok by bol zaručene iný. Takže v oboch sezónach sme sa spolu s Naďou Clontz písaniu storylinov venovali poctivo takmer trištvrte roka, pretože práve tam vzniká príbeh a všetko, čo s ním súvisí. V nich je všetko okrem samotných dialógov, musí to tam byť presné a všetko vám musí sedieť, preto je to veľmi náročná záležitosť, ale divák tento postup nepozná. V našej brandži si scenáre bez prípravy nedokáže predstaviť žiadny dobrý scenárista, ktorý chce, aby jeho scenár bol najlepší „recept“ pre režiséra, aký dokáže vytvoriť a z ktorého ten spolu s hercami a celým štábom dokážu upiecť čo najlepšiu „tortu“ aj s tou čerešničkou na vrchu.
Ako ste vyberali hlavných hrdinov? Mali ste, asi spolu s režisérom, veľmi dobrú ruku….
Scenárista hercov nevyberá. To je práca pre režiséra, dramaturga a producentov seriálu. Ale ja osobne som hlavnú rolu riaditeľky azylového domu písala na telo Zuzany Mauréry, keďže som poznala jej obrovský herecký talent a presne mi sedela na tento typ postavy a tak som dala na ňu režisérovi „tip“, ktorý našťastie vyšiel.
Nezväzovala vám „ruky“ pri písaní druhej série úspešnosť prvej?
Zaujímavé, že sa nás na to všetci pýtajú, ale pravda je taká, že nie, nezväzovala. Myslím, že to bolo hlavne kvôli tomu, že sme s Naďou Clontz mali v hlave nazbieraný materiál asi na dvadsať častí a potom sa zrealizovalo trinásť, a tak sme si mysleli, že sa to tým uzavrie, nikto z nás nevedel ako na prvú sezónu zareagujú diváci. A keďže reakcie boli viac než dobré a RTVS nás „pustila hlbšie do témy“, tak sme prikývli na druhú sezónu a touto to ukončíme. Takže ak niekto bude chcieť vedieť viac, bude musieť si kúpiť knihy. Plánujem ich napísať z každej sezóny dve, aby sa tam vmestilo všetko zaujímavé, čo sme vymysleli a nemohlo sa to zrealizovať.
Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová
Foto Biba Bohinská a RTVS
